V dňoch 15. – 17. 06. 2012 vykonal náš “odriad“, plánovaný a organizovaný prechod pohorím Nízkych Tatier. Nástup bol na kóte 1056 Bully – Donovaly. Cieľom bolo východné zoskupenie Benderovských partizánov v oblasti chaty generála M. R. Štefánika.

Oddiel pozostával: z veliteľa odriadu - práporčíka Jozefa Pavloviča, jeho zástupcu poručíka - Pavla Dodoviča, podplukovníka - Jozefa Jožinoviča a styčného dôstojníka s Ostapom Benderom, poručíka - Geoarga Oraviča – prieskumníka a frajtra - Vadima Georgiča - politruka.
Podľa plánu mal prvý deň presunu prebiehať po osi Hiadelske sedlo, Prašivá (1652), V. Chochuľa (1753) , Košarisko, sedlo pod Skalkou, sedlo Latiborskej hole, Malý Chabenec, Ďurková (1750). Prevýšenie 1800 m, klesanie 1200 m, dĺžka 30 km, plánovaný čas prechodu 9:00 hodín.
Realita však bola iná. Ukázalo sa, že informácie na internete o celkovom čase boli podvrhnuté nepriateľskou rozviedkou. Nástup bol komótny o 9,00 hodine a cieľ bol dosiahnutý o 21:15 hodine (bunker Ďurková, chata pod Chabencom).
Na počiatku presunu sme si pripomenuli, na pamätnej tabuli v Bulloch, obetu života p. Bullovej, ktorá bola upálená za napomáhanie partizánom.
Príroda pripomínala rajskú záhradu. Rozkviknutá kvetená nám blažila dušu. Obišli sme Kozí chrbát a pokračovali vo výstupe na Prašivú. Bolo po daždi, pôda bola mokrá a vzduch príjemne vlhký a chladivý. Napriek tomu z nás Prašivá pekne vycicala sily.
Nadrotmajster J. Pavlovič bol v závere výstupu zasiahnutý guľkou snajpera. Museli sme urobiť polhodinovú prestávku a rozdeliť si jeho výstroj a výzbroj medzi ostatných.
Ďalej sme pokračovali cez M. a V. Chochoľu, Košarisko, Skalku, Veľkú Hoľu. Pred Ratiborským sedlom sa súdruhovia začali modliť, aby ďalší kopec bol Chabenec a pod ním vytúžený bunker Ďurková.
Ale nie, terén stúpal a klesal a pot sa rinul cícerkom. Objavila sa Latiborská Hoľa, Zámostská Hoľa a až konečne Ďurková (1750) - Chabenec. Slnko si už obliekalo pyžamo a na hlavu natiahlo kabanicu, pekne sa ochladilo.
Bunker Ďurková ( chata pod Chabencom) je pre tých čo vyznávajú Himalájske podmienky ubytovania. Ubytovanie je spoločné na padláši, na molitanových matracoch. Voda je z neďalekého potoka. Na osvetlenie treba vlastnú čelovku a na spanie spacák. Bačujú tam dvaja šerpovia, jeden mastí karty s kamarátmi a nemá na Vás čas, druhý behá v kapucni ako kapucín. Ale inak zážitok.
Skoro ráno o 9:00 sme vyrazili na druhú etapu. Cieľom bolo dosiahnuť Kamennú chatu (Kamienku 2000). Slnko sa už nemračilo a sľubovalo azúro tutti frutti. Prvý deň nás značne vyčerpal, ale nálada bola dobrá. Benderovec J. Jožinovič mal pľuzgiere a musel použiť naše náplaste. Všetci ostatní sme cítili guľové čapy, ale nikto sa nesťažoval.
Na Chabenci som si spomenul na súdruha Švermu, ktorý tu položil život. Po ceste sme minuli niekoľko pamätníkov, ktoré boli venované účastníkom SNP ale aj obetiam rôznych športových výkonov v časoch nedávnych, mierových. Na Kotliskách sa v úžľabinách držal ešte sneh, to ma v júni fascinovalo. Krížske sedlo a pred nami Poľana, o ktorej som si myslel, že je iba na Rudohorí. Z Poľany bolo vidno Chopok a jeho zjazvenú tvár v záujme lyžiarskeho rozkroku Ja & Ty. Pokračovala výstavba, ktorá spojí sedačkou severnú a južnú stranu Chopka.
Konečne Kamenná chata. S bunkrom Ďurková sa to nedá porovnať. Čistota, útulno, vôňa dreveného obkladu, nepotrebujete spacák, široký výber jedál, ústretový personál. Problém je s vodu. Umývať sa dá iba s dažďovou vodu zo suda na terase. To v paneláku nemáte.
Na druhý deň veliteľ a zástupca, z taktických dôvodov, zostúpili z Chopku do nižších polôh. Rozhodli sa zostúpiť popri sedačke na Srdiečko. My traja sme pokračovali ďalej na chatu M.R.Š.
Cestička bola pekne vydláždená a bola radosť po nej ísť. Cestou sme stretli kamzíčiu rodinku ako si to štrádovala smerom na Kamienku. Minuli sme Demänovské sedlo. Na Ďumbier sme nešli. Oproti nám sa valili už procesie turistov, tak sme radšej pokračovali na Štefáničku. Tam sme si dali fazuľovú polievku. Benderovci už išli domov tak aj my, zostúpili na sme na Trangošku. Dorazili sme tam o 14:30 hodine.
No načo to bolo dobré: pekne som si vylepšil krvný obraz, príroda a cesta ma odpútali od prízemných starostí a mal som Vám čo opísať.
Tak preto,
HORÁM ZDAR !