Skoro ráno sme sa stretli na OMW v Petržalke, že si vyšľapneme na Schneeberg, keď už na Slovensku je to sama snehová kalamita. Zvítali sme sa s Mišom a Jurajom, a Mišo navrhol, že by sme teda radšej išli na Gäller, že tam ešte nebol. Mal to naštúdovane, teda tak okrajovo, a tak sme vyrazili. Cestou sme hľadali kde tu nejaký smeh, ale ako sme sa cestou necestou blížili k miestu výšlapu (Lahnsattel), akoby zázrakom zrazu tu bolo snehu ako na Slovensku.
Len čo sme našli to správne miesto na výšľap, bola tam už stopa, chalani nasadili ostré tempo, ako keby už chceli byť čo najskôr na vrchole. Snehu bolo neúrekom, teplota tak akurát a baby 200 km ďaleko. Proste pohoda. S pribudajúcimi výškovými metrami nám niekrorým dochádzal dych, ale vidina lyžovania v prašane lákala. Cestou hore sme stretli skupinu miestných, ktorí sa už vracali, s ujúkaním ako na lesy. To sme pochopili, že ta rozkoš bola z toho prašanu. Na vrchole ako obyčajne boli mraky, viditeľnosť tak na 10m, a fúčalo. No čo, dali sme dole pasy, obliekli bundy a poďme že ho dole. Zo začiatku trocha nesmelo, ale ako sme zlyžovali na svahy kde už bolo čosi aj vidieť, bola to paráda. Prašan lietal okolo, a my sme vňom takmer plávali. Niektorí sa nevedeli nabažiť a tak pre úspech si to vyšľapli ešte raz, teda najmä pre to lyžovanie v prašane. Ale žiaľ také azurko, ako na fotke sme nemali.

Lamps