Takže ako je to, kto bol vlastne prvý na svahu? Komu lazy bears zaplatia jedno veľké pivko? Prvý sa prihlásil Palči Bryndza z hornej zeme z Donoval. Teda zadokumetované video bolo zo 7.12.2017 a už to vyzeralo tak že to Palči vyhral. Veď na Donovaly to nemá až tak ďaleko a Blaváci. A z videa je vidieť že snehu bolo až po kolená. Pre Blavákov tak cca.40 až 50 cm. Ale potom prišlo prekvapenie od Vladimíra z dolnej zeme, ktorý vyrazil do Austrie až na Stubai, a nikomu nič nepovedal. Ale jeho fotka je evidentne z 6.12.2017. Teda ak nebude inák tak Vladinko máš od nás veľké pivko za prvé miesto a Palči malé pivko za druhé miesto.

1. na snehu Vladimír
2. na snehu Palči
3. uvidíme

V Piatok 24.11.2017 sa o 19:00 hod. zišlo zdravé jadro lazy bears, teda to, ktoré ešte mohlo, aby zhodnotili akcie v roku 2017, no najmä letné aktivity. Za TOP akciu letnej sezóny 2017 bola vyhlásená akcia "Balaton Tour 2017" Na zasadnutí bol tiež prednesený plán lyžiarskych aktivít v zimnej sezóne 2017/2018. Na zasadaní sa zúčastnil aj delegát z hornej zeme Palči gray bear.

Ako utopiť Dr.Nováka alebo Ešte nie je koniec lenivých vodných medveďov v Rakúsku.
Navzdory neurčitým predpovediam nórskych, rakúskych a slovenských hydrometeorológov a Jožinovmu zhoršenému zdravotnému stavu sme sa vydali obhájiť trpko a mokro vybudovanú česť a slávu lenivých medveďov a vo dvojici Jožin&Carda nasadli do jednej Baraky zdolať po roku nástrahy rakúskeho potôčika menom Salza. Vyštartovali sme 22.09.2017 z domácich brlohov v Bratislave okolo 15:30, aby Jožin pred siedmou hodinou večernou mohol uzrieť pri svetle Cardovej čelovky krásy uzavretej Nothklamm sútesky nad tokom Salzy v dedinke Gams. Odtiaľ je to už len kúsok, slabých 5 km ku kempu v Mooslandl, kde sme našli na 2 noci dočasný brlôžtek celkom inej úrovne, než vlkanovský Fort Geronimo, ktorý medvedíkom poskytol útočisko pri tohtoročnom splave Hrona. Od radosti, že sme v zdraví dorazili, sme takmer dorazili Jožinovu luxusnú jabĺčkovicu a tak ani pred polnocou poriadne nezaregistrovali príchod Sloních a vodníckych kamarátov.

Sobotňajšie ráno privítalo medveďov hmlou a teplotou 12°C a kládlo tak jednu veĺkú otázku, či sa medvede nerozhodnú radšej víkend prespať v teplučku a smrádečku zaprdenej chatky. Avšak Slonia rozhodnosť a vodnícka nadšenosť ich predsa len pobádali skúsiť svoje čerstvé sily pomerať s chladnými vodami Salzy. Opatrný Slon na základe vodostavu, ktorý hlásil nadlimitnú hodnotu 195 cm (40,3 m3/s) zmenil miesto nástupu (oproti minulému ročníku) až za priehradu nad Wildalpen (v blízkosti dedinky Greith). Takže napriek neskorému štartu splavu (asi o 11:30, ktorý komplikovala vo veľkej miere zložitá logistika prepravy, sme sa v nádhernom prostredí horného kaňonu Salzy pod Hochschwabom doplavili po 10,3 km až k začiatku priehrady a k hasičskej stanici vo Weichselbodene okolo druhej popoludní. Nič netušiacich a oslavujúcich hasičov a jégrov sme smädní ozbíjali o dva Puntigamre a hladný Jožin Cardu o bagetu ... tú však neskôr vyvážil Gösserom. Posilnení sme sa ešte podujali vyšliapať na Wasserlochklamm, ktorý Slon zvolil ako nevinné turistické spestrenie (s úmyslom vyčkať na nedeľňajší pokles hladiny). Táto netradičná nevodácka vsuvka dobre preverila medvedie lezecké schopnosti, keď bolo potrebné použiť často všetky štyri laby a siahnuť až na dno svojich síl, lebo prevýšenie 320 m nás čakalo na asi 900 m trasy popri nádherných vodopádoch. Takže únava predsa len nastala a medvedíkom sa podarilo aspoň čiastočne zrelaxovať pri českom pive, grilovanej krkovičke a tuzemáku z Božkova.

Nedeľňajšie ráno sa nápadne podobalo tomu sobotnému, ale medveďov čakala výzva prekonania rekordu vlaňajšieho splavu: asi 60% rovnakej trasy sa pokúsiť preplávať pri zhruba polmetra vyššom vodostave (189 cm ,t.j. 37 m3/s) bez pádu popri povestnej Diegovej skale a cez ZoliCardov skok s neúprosnou fackou. Naloďovali sme sa znovu pomerne neskoro o štvrť na dvanásť vo Fachwerku a plávali 19,6 km až k priehrade pri sútoku Salzy s Enssou. A neuveriteľné sa stalo skutočnosťou ... aj napriek zúfalej Cardovej snahe vyhodiť háčika Jožina z jeho sedanky v Barake, navzdory najvyššiemu Sloniemu rozkazu si pred ťažkým úsekom pod Schodami pokľaknúť ... Jožinov Superfestigeneoprenkleber účinkoval dokonale. Okolo pol štvtej sme splav ukončili síce s mokrými kožúškami, ale len od všadeprítomnych vlniek. Takže k Saganovmu trojnásobnému rekordu majstra sveta môžme aj neskromne pripočítať medvedí rekord bezplaveckého splavu krásneho toku Salzy.

69.výročie SNP sme oslávili dvojdňovou cykloakciou na okupantskom území. Našim cieľom sa stal doposiaľ nami nepokorený kopček Buschberg (490 m), ktorý je najvyšším vrcholom predalpského pohoria Leiser Berge v dolnorakúskej oblasti nazývanej Weinviertel. Ubytovanie sme mali zabezpečené na najnižšie položenej chate Alpenvereinu, ktorá sa nachádza len 100 metrov od a 10 metrov pod vrcholom. Začínali sme v Devínskej Novej Vsi pod mostom Čuka (Geka) Norissa a na druhý deň sme sa vrátili na rodnú hruď do Moravského Zjetého Jána v ZSSR (Záhorácká Samostatná a Sebjestační Republika), a do domácich brlohov sa potom už nechali odviezť Záhoráckou strelou raketovou (ŽSR). Bolo nás celkom deväť účastníkov tohto zájazdu, tri lenivé medvede (Zoli, Carda a Jožin) spolu so šiestimi štarťákmi. Prešli sme celkovo asi 155 km (80 km + 75 km). Skupinka lenivých medveďov na záver nelenila a zdolala ďalší hraničný trojštátny bod, tentoraz medzi SK-CZ-AT (vlastne lenila, pretože im k tomuto zážitku postačil iba záhorácky breh rieky Moravy).

V sobotu ráno 19.8.2017 sme vyrazili smer Chorvátsko. Kedže sme sa vydali cestou cez Maďarsko, hneď za Rajkou sme zablúdili a tak sa nám cesta značne predĺžila. Ale aspoň sme sa vyhli kolonám áut pred Zagrebom. Okolo 17:00 hod. sme konečne dorazili do maríny v Sukošane. Prebrali sme yachtu Bavaria 40s a oslávili sme nalodenie. Marína v Sukošane je krásna, ale na uvazoch od "Angelina Yachtcharer" bolo trocha tesno. V nedeľu pomerne dosť fúkalo, ale nakoniec sme sa z maríny, bez väčších problémov, vydali na more. Kedže vietor bol priaznivý a fúkalo tak okolo 25 kn, vydali sme sa na plachtách smerom na marínu Kukjica-Ugljan. Viac menej sme sa držali v dobrom vetre a tak sme doplachtili až k otoku Osliak. Po otočke sme zamierili na Zadar, a potom späť na Kukljicu a pomaly návrat do maríny Sukošan. Na mólo sme sa dostali hneď na druhý pokus napriek pomerne silnému bočnému vetru, ale úspešne. Ďalší deň sme zamierili do maríny Vodice. Výstrahy na silný vietor sa potvrdili, takže miestami sme plachtili už len na refovanú hlavnú plachtu. Do maríny sme dorazili pomerne skoro a ešte dobre, že sme mali rezervované statie. Pri silnom vetre a yachtach nahustených vedľa seba to bola celkom fuška zaparkovať. Aj tak sa nám podarilo dostať sa kýlom medzi dva múringy, takže nám musela obsluha maríny pomôcť silným dingáčom odtlačiť loď. Potom sme už len pozerali ako sa trápili ostatné yachty. Ale samozrejme sme im pomohli aspoň odraziť od móla či podržať fendre. Vietor neutíchal ani nasledujúci deň. Naša plavba smerovala do zálivu Grebaštica. Predpokladali sme, že tam niekde hodíme kotvu a nejakú tu chvíľu pokecáme s kamarátmi v nejakej konobe. Žiaľ siný vietor nám to nedovolil. Videli sme síce nejaké yachty kotviť, ale zlovestné veterné elektrárne na kopci neveštili priaznivé podmienky. Otočili sme to, a len čo sme vyplávali zo zálivu na otvorené more vysoké vlny a silný vietor z protismeru nám dali nejakú tu zábavu. Rýchlo sme však odplávali do závetria Šibenského kanálu, aby sme nakoniec prirazili k mestskému mólu v Šibeniku. V stredu ráno sme sa zobudili do krásneho slnečného dňa. Vietor už nebol taký silný, a tak sme sa rozhodli trénovať pristávací manéver cúvaním na voľné mólo v Uvala Minerska bay. Mimo iné sa tam dalo aj krásne kúpať. Potom sme trocha plachtili, ale bolo to len niečo okolo 5 kn a tak sme zbalili plachty niekde za otokom Zmajan a podvečer sme zakotvili na bojke v zátoke otoku Kakan pi gril bare BABALU. Dobro jedlo z grilu, dobro hladne pice a západ slnka vytváral neopakovateľnú atmosféru. Veď aj ostatné konoby majú názvy ako "Sedmo nebo" či "Paradiso". Nasledujúci deň, už hneď zrána slnko pálilo ako čert. Takmer bezvetrie nás nútilo plávať na motore, a tak sme si našli krásny záliv na kúpanie a sladké leňošenie. Na večer sme opäť zakotvili v matíne Žut. Pekná , nová marína, ale príšrne drahá. Teda nie za kotvenie ale reštaurácie a nakoniec aj obchodíky sú tak trochu predražené. Ale ryba v Konobe Sandra, bola excelentná, aj keď ta obsluha, no povedzme nič moc. Ani sme sa nenazdali a bol tu Piatok. Trasu z ostrova Žut, sme smerovali cez ostrov Pašman, zátoka Landin. Žiaľ jedinú reštauráciu, v inak krásnom zálive otvárali až od 14:00 hod. a tak dĺho, sa nám už nechcelo čakať. Okúpali sme sa a vyrazili sme proti miernemu vetru späť do domovskej maríny v Sokošane. Pred nami yachty, za nami yachty, a až potom sme si uvedomili, že sa všetci vracajú domov. Pôvodne sme chceli v maríne Sukošan ešte dotankovať, ale nával na čerpačku bol nad naše sily. A dobre sme urobili. Aj približovanie sa na móla a samotné parkovanie bola sranda na ktorej sa dalo celkom pekne zasmiať. Večer sme už boli natlačení, aj ja jaj, jedna yachta na druhej, oddelené len fendrami. Napriek tomu sme hneď ráno pohodlne vyplávali, natankovali a vrátili sa späť na pôvodné miesto. Bravo Star Fabian.
Naplávané celkom 170 nm.
Yacht Bavaria 40s, Angelinacharter, Star Fabian. Sukošan

Po dlhodobom náročnom plánovaní sa nakoniec 26.8.2017 uskutočnila cyklo túra do Viedne. V takmer kompletnej zostave (len Diego mal náhradníka - Dodovho brata Paľka z Tŕnia): hlavný senior náčelník Dodo.Kardiak, nižší stredný náčelník Pali.Bryndza, vyšší pivoslávny dôstojník Volodja, lord Winston Zolibáči, nižší pivoslávny zjetý medveď v zálohe Jarda.Carda.Retarda a napokon medvedík Uško Jožin z Bažin - títo všetci vyrazili svorne o 10:00 od mosta Čuka Norisa v DNV. Celkom teda 6+1 Cibulkových medveďov, odhodlaných sa popasovať s nástrahami šotolinovej cesty popri kanáli pretínajúcom Moravské pole, ktoré podobný útok zažilo len počas napoleonských bitiek pri Wagrame. Bojové podmienky však boli takmer dokonalé: slnečno a neznesiteľná páľava atakujúca 34°C si vyžiadali hneď po 15km prvú odpadlícku obeť v podobe Paľa Gotzmanna, ktorý bol eskortovaný bratom a Zolimacom do rakúskeho Leopoldova na stanicu (nie policajnú ani väzenskú, ale železničnú).

Ako najbezočivejší pirátsky zlosyn som sa po pregrcanej noci a so zvyškovými 9‰ krvi v Travarici vybral na najdivokejší tok, na ktorí skúsení a ostrieľaní morskí vlci si radšej do batožiny pribalili aj korčule, lebo sa práve v tú osudnú sobotu spikli všetky prírodné živly, popreli všetky fyzikálne zákony a vytvorili tak na takejto inak pokojnej oáze slastného odpočinku podmienky nezlučiteľné so životom. Ale nakoľko moja myseľ bola dostatočne otupená kombináciou rôznych typov odpornej korhelice a iných toxických látok, odvážil som sa vkročiť do mrazivých vôd Hrona v miestach, ktoré už počas hrdinného Slovenského Národného povstania zočili mnoho ľudských pochabostí. A na tento nerozumný a absolútne neospravedlniteľný krok som do najvratkejšieho a najderavejšieho plavidla, ktoré nenásytní obchodníci s ľudským mäsom používajú na likvidáciu migrujúcich zúfalcov z Afriky a Blízkeho východu zákerne pripútal nevinnú devu a jej najmilšieho štvornohého miláčika, veľmi dobre si uvedomujúc, aký panicky strach v nich vyvoláva čo i len pohľad na vodu.

Konečne prišiel ten dlho očakávaný deň a my sme mohli v plnom počte vyraziť na top akciu tejto sezóny "Balatón lago cyklo tour 2017". Vo štvrtok 8.6.2017 sme sa stretli na Mierovej ulici v Bratislave. Naložili sme všetky bykes na auta a vyrazili sme smer Balatonalmádi. V Yacht kempingu sme za mierny poplatok zaparkovali auta a ďalej sme už šľapali na bicykloch. Naším cieľom bolo dostať sa do Siófoku, kde sme mali zaistené ubytovanie. Na prvú zastávku s ľahkým občerstvením, halásle a sor, sme sa zastavili v Balatonfuzlo. Nasledoval Balatonvilagos a po necelých 4 hodinách sme boli v Siófoku. Za výdatnej pomoci GPS navigácie sme nakoniec úspešne našli aj náš apartmán. Keďže sme mali trocha času niektorí sa vybrali na prehliadku mesta a poniektorí iní si išli schladiť prepotené tela do Balatonu. To bol teda zážitok. Prekvapilo ma, že Balaton má piesčité dno ale aj to, že cca. po 100 m od brehu sme mali vodu tak akurát po krk.(1.5m). Navečerali sme sa v "Calypso Restaurant" s výhľadom na Balaton a večer sme ešte na apartmáne koštovali lokálne krabicové víno "FEIND" s domácim Šanim.

Caute Macici,pozdravy z Itálie zasiela aj druhý účastník Gira Il Prosecco. Došli sme teda celí, zdraví a poučení, hlavne tým, čo to znamená cyklovať v kopcoch tri dni za sebou. Pekna krajina, super počasie (čo Vám určíte zdokumentuje zopár priložených fotos). Prvý deň sme to asi trochu prehnali. Dali sme 46 km s prevýšením podla mojho odhadu asi 700-800 metrov. Presnejšie to zistíme ked si nainštalujeme v mobile aplikáciu Strava, do ktorej keď natlačíme prejdené miesta, možno nám ukáže koľko sme v skutočnosti prevýšili a dá nám to aj presný profil trate. Najvyšší bod prveho dňa bol passo San Boldo - 709 mnm. Odmenou po trápení sa do passa bol pekný 6 km zjazd, počas ktorého sme dosahovali maximálky okolo 55 km/h.
Druhy deň sa na našej trojici Jardo, Naresh a Jožin ukázali nenatrénované kilometre na bikoch v horskom teréne. Plán bol dostať sa čo najvyššie na cieľový kopec 19. etapy Giro d' Italia, Piancavallo (1290 mnm). Zdatná trojka italian orsi ho bez väčších problemov zdolala a sledovala finish pretekov v cieli.

Keďže Dodo ešťe nič nenapísal o akcií Morava 2017 tak aspoň nejaké fotky z akcie.

Ahojte medvedi.
Tak som prekonal svoju nenávisť k internetu-diagnóza,čo má asi jeden človek z miliardy. Neviem, prečo to mám práve ja a tak skoro po týždni sa vyjadrujem k Mošoň túre.
Takže na zraz u Lola sa dostavili okrem mňa Vlado, Jožin a Zolo. Jarda Carda sa ospravedlnil pre bolehlav po oslavách narodenín a Diegovi sa nechcelo vyliezť z teplého brlohu, že je zima a vietor. Mal síce pravdu ale dalo sa...Šťastne sme v slnečnom počasí a silnom protivetre došli na Obrátku. Po občerstvení u Milana sa ale rýchlo zatiahlo a to utvrdilo moje presvedčenie nepokračovať na južnú zem. Bol som rád, že som po hodine a pol bol opäť doma. Vlado, Jožin a Zolo pokračovali do Mošoňu na tradičné haláslé. Je fakt,
že predpoveď vyšla na 100%. Poobede sa malo vyjasňovať a otepliť a opäť vyjsť slnko. To sa aj po 15.00 hod. stalo a chlapci mali krásny slnečný návrat v silnom zadnom vetre. Ako dopadli, hlásil už Vlado. Ja pripájam to málo fotiek.Dodo.

Aj to už dnes patrí k tradícii. Nakoľko som zaznamenal nejaké tie voľné dni počas Veľkonočných sviatkov vybral som sa s rodinkou na Štrbské pleso užiť si posledné zimné radosti. Ani som nedúfal, že sa ešte bude dať lyžovať, ale lyže som si pre istotu pribalil. A veru dobre som urobil. Vo štvrtok v Bratislave pršalo ale na Štrbskom plese snežilo. Hneď v Piatok ráno sme sa netrpezlivo vyviezli na Solisko skúsiť prvý zjazd. Zjazdovka bola trochu zmrznutá ale asi po hodinke sa už lyžovalo parádne. Len kde tu sa mihol nejaký lyžiar a tak sme lyžovali takmer bez prestávky. Len čo sme si odskočili na Chatu pod soliskom na dobrú kapustnicu, pivko a Matuzálem rum. Miro hneď nabral viac odvahy, a tak sme lyžovali aj napriek tomu, že na zjazdovke už bolo kde tu vidieť aj kamene či polámané kmene kosky. Aj v Sobotu sa dalo ešte celkom fajn lyžovať, aj keď už sme museli hľadať zasneženú cestičku dole. Interski však bol stále dobrý aj keď sneh už bol mokrý. V nedeľu bolo na Štrbskom plese ľudí ako maku. Konala sa tu akcia "Krčmar skap" alebo pochovávanie lyže na Solisku. A to je vlastne ukončenie lyžiarskej sezóny. Výšľapom na Chatu pod soliskom (70 minút) som teda zimnú sezónu ukončil aj ja.