Rád by som túto sezónu vyšľapal na Vôlovec. Ešte neviem kedy ale ak by bolo vhodné počasie a dostatok snehu chcem byť ready.

Dva nádherné slnečné dni už predznamenali jaro ale na Štrbskom plese bolo smehu viac ako počas Vianoc.
Na zjazdovke bolo v Sobotu ľudí ako v Petržalke, a tak som sa radšej vydal do Mlynickej doliny. Pôvodne som chcel vyliezť až niekam ku Kozím plesám, ale keď som zažil hukot snehovej lavíny z Mlynického Soliska, radšej som ďalej ponad vodopád Skok už ani nešiel. V doline bolo pekne slnečno, teplota okolo 12 stupňov. Ešte som nafilmoval skupinku lyžiarov so psom, ktorí sa vracali žĺabom zo sedla nad Skokom. To je to sedlo od Patrie smerom dole do Mlynickej doliny pod vodopád Skok. Škoda že som už nemal dostatok času a možno aj síl vyšľapnúť si to hore a potom to krásne lyžovanie. Ten žľab vyzerá naozaj dobre. Snáď teda nabudúce.

Schneeberg - v preklade vlastne Snežná hora. V Piatok večer zavolal Marek, či nejdeme niekde na skiapl keď predpoveď počasia je nanajvýš priaznivá. Veľa ma nebolo treba presviedčať. Z mestečka Puchberg am Schneeberg vzdialeného z Bratislavy iba 140 km, prevážne po dialnici, je len skok na 2061m vysoké pohorie Schneeberg(Kaiserstein). O 08:30 hod. sme vyrazili od spodnej stanice lanovky Salamander Schigebiet po okraji zjaydovky až k Edelwais hutte, a potom ďalej pekným traverzom až ku chate horskej služy. Od chaty sme sa dali doľava smerom na FisherHutte. Výstup na FisherHutte ide celkom slušným žľabom, na konci ktorého už nebolo po snehu ani chýru. Nechali sme teda lyže na nonci snehového poľa a ku chate sme sa dostali už iba pešo. Vystupili sme ešte aj ku Kaiserstein (2061m).

Nádherné jarné počasie vyhnalo ľudi možno na poslednú tohoročnú lyžovačku na Štrbskom Plese. Ani ja som neváhal. Príjemné slnko nám dovolilo šľapať len tak v tričku. Vyrazil som niečo po poludni, smerom hore po zjazdovke. Za necelú hodinku som už sedel na terase chaty pod Soliskom a vychutnával som si pohár oroseného pivka. Času bolo dosť a tak som sa vyškriabal ešte na vrchol Predného Soliska. Snehu už síce bolo pomenej ale pri výstupe som kde tu zapadol až nad kolena. Pohľad z vrcholu však stal zato. Trochu som posedel, spravil som niekoľko fotiek a vrátil som sa na chatu pod Soliskom. Mal som stále dosť času dať si ešte jedno pivko na terase, a slniečko ma príjemne hrialo na chrbte. Zlyžoval som dole v mokrom cukrovom snehu, a až tu som pochopil, že prudké jarné slnko može nechať červené otlačky môjho trička na tele.

Mali sme voľno, slniečko krásne svietilo a tak sme sa vybrali na Stoh v pohorí Mala Fatra. Pôvodne sme zamýšlali výstup na Stoh so sprievodom, miestným Jožom, čo ma vraj vyoperovaný strach, ale kedže sa deň predtým rozbil na Kozinci, museli sme isť sami.Autom sme sa presunuli do Zázrivej časť Biela, až na koniec dediny kde sme našli slušné miesto na zaparkovanie. Hneď ako sme prešli cez miestný potôčik Biela, nasadili sme pásy a začali šľapať po zelenej značke. Asi po hodine sme konečne vyšli z pásma lesa a pred nami sa po krátkom výšľape objavilo sedlo Medziholie. Po krátkom oddychu sme vyrazili ďalej smerom na Stoh, po červenej.
Tesne pred vrcholm Stohu sme s prekvapením zistili, že ani nie 50m k vrcholu sa šľapalo krásne, ale na vrchole už bol vietor takmer so silou orcanu. Fuj ale tam fúkalo.

Podľa internetu malo byť v Sobotu na horách krásne slnečno. Neváhal som a vybral som sa na Oravu, že konečne vyleziem do Salatinského sedla nad Zjazdovkou v Spálenej doline. Počasie však zrána nevyreralo práve najlepšie, ale keď sa trocha vyjasnilo začal som výšľap. Celý Salatinský kotol sa krásne otvoril a ja som váhal kde tentokrát šľapať. Chcel som vyliezť do Salatinského sedla, ale v polovici žľabu som žiaľ musel dole. A to sa už Spálená dolina zalievala hmlou. Nevadí snáď inokedy. Aj Lyžovačka v spálenej doline stála za to.
V Nedeľu bolo počasie o niečo lepšie. Trocha sa ochladilo, vykuklo aj slniečko a celý masív Salatínov bol ako na dlani. Škoda len, že toho času bolo akosi málo.

Skoro ráno sme sa stretli na OMW v Petržalke, že si vyšľapneme na Schneeberg, keď už na Slovensku je to sama snehová kalamita. Zvítali sme sa s Mišom a Jurajom, a Mišo navrhol, že by sme teda radšej išli na Gäller, že tam ešte nebol. Mal to naštúdovane, teda tak okrajovo, a tak sme vyrazili. Cestou sme hľadali kde tu nejaký smeh, ale ako sme sa cestou necestou blížili k miestu výšlapu (Lahnsattel), akoby zázrakom zrazu tu bolo snehu ako na Slovensku.
Len čo sme našli to správne miesto na výšľap, bola tam už stopa, chalani nasadili ostré tempo, ako keby už chceli byť čo najskôr na vrchole. Snehu bolo neúrekom, teplota tak akurát a baby 200 km ďaleko. Proste pohoda. S pribudajúcimi výškovými metrami nám niekrorým dochádzal dych, ale vidina lyžovania v prašane lákala. Cestou hore sme stretli skupinu miestných, ktorí sa už vracali, s ujúkaním ako na lesy. To sme pochopili, že ta rozkoš bola z toho prašanu. Na vrchole ako obyčajne boli mraky, viditeľnosť tak na 10m, a fúčalo. No čo, dali sme dole pasy, obliekli bundy a poďme že ho dole. Zo začiatku trocha nesmelo, ale ako sme zlyžovali na svahy kde už bolo čosi aj vidieť, bola to paráda. Prašan lietal okolo, a my sme vňom takmer plávali. Niektorí sa nevedeli nabažiť a tak pre úspech si to vyšľapli ešte raz, teda najmä pre to lyžovanie v prašane. Ale žiaľ také azurko, ako na fotke sme nemali.

V sobotu bolo ale že tak krásne, že za pecou by zostali sedieť iba mačky a tak sme si urobili výšľap na Krížnu. Z Bratislavy to je do Tureckej cca. 2 hodiny po nover R1, a ani sa nenazdáte a ste pod zjazdovkou. Žiaľ zjazdovka v Tureckej, je no nič moc ale aspoň tam nie je veľa ľudi. Okolo 10:00 sme nasadili a približne okolo 12:30 sme boli na Krížnej. Slniečko pripekalo ako keby niekto kúril a tak sme sa aj spotili. Zato však všade naokolo boli nádherné výhľady.
Mala prestávka na občerstvenie ne Križnej a keďže sme mali ešte nejaký ten čas tak sme si odskočili aj na Ostriedok. Ani lyžovanie, čiastočne aj po zjazdovke nebolo na zahodenie. Na hrebení bol terén znrznutý, pri lyžovaní dole sa postupne menil na firn a nakoniec cukor v muldách. Fajn sobota.

Viac fotiek ASAP.