Ako utopiť Dr.Nováka alebo Ešte nie je koniec lenivých vodných medveďov v Rakúsku.
Navzdory neurčitým predpovediam nórskych, rakúskych a slovenských hydrometeorológov a Jožinovmu zhoršenému zdravotnému stavu sme sa vydali obhájiť trpko a mokro vybudovanú česť a slávu lenivých medveďov a vo dvojici Jožin&Carda nasadli do jednej Baraky zdolať po roku nástrahy rakúskeho potôčika menom Salza. Vyštartovali sme 22.09.2017 z domácich brlohov v Bratislave okolo 15:30, aby Jožin pred siedmou hodinou večernou mohol uzrieť pri svetle Cardovej čelovky krásy uzavretej Nothklamm sútesky nad tokom Salzy v dedinke Gams. Odtiaľ je to už len kúsok, slabých 5 km ku kempu v Mooslandl, kde sme našli na 2 noci dočasný brlôžtek celkom inej úrovne, než vlkanovský Fort Geronimo, ktorý medvedíkom poskytol útočisko pri tohtoročnom splave Hrona. Od radosti, že sme v zdraví dorazili, sme takmer dorazili Jožinovu luxusnú jabĺčkovicu a tak ani pred polnocou poriadne nezaregistrovali príchod Sloních a vodníckych kamarátov.

Sobotňajšie ráno privítalo medveďov hmlou a teplotou 12°C a kládlo tak jednu veĺkú otázku, či sa medvede nerozhodnú radšej víkend prespať v teplučku a smrádečku zaprdenej chatky. Avšak Slonia rozhodnosť a vodnícka nadšenosť ich predsa len pobádali skúsiť svoje čerstvé sily pomerať s chladnými vodami Salzy. Opatrný Slon na základe vodostavu, ktorý hlásil nadlimitnú hodnotu 195 cm (40,3 m3/s) zmenil miesto nástupu (oproti minulému ročníku) až za priehradu nad Wildalpen (v blízkosti dedinky Greith). Takže napriek neskorému štartu splavu (asi o 11:30, ktorý komplikovala vo veľkej miere zložitá logistika prepravy, sme sa v nádhernom prostredí horného kaňonu Salzy pod Hochschwabom doplavili po 10,3 km až k začiatku priehrady a k hasičskej stanici vo Weichselbodene okolo druhej popoludní. Nič netušiacich a oslavujúcich hasičov a jégrov sme smädní ozbíjali o dva Puntigamre a hladný Jožin Cardu o bagetu ... tú však neskôr vyvážil Gösserom. Posilnení sme sa ešte podujali vyšliapať na Wasserlochklamm, ktorý Slon zvolil ako nevinné turistické spestrenie (s úmyslom vyčkať na nedeľňajší pokles hladiny). Táto netradičná nevodácka vsuvka dobre preverila medvedie lezecké schopnosti, keď bolo potrebné použiť často všetky štyri laby a siahnuť až na dno svojich síl, lebo prevýšenie 320 m nás čakalo na asi 900 m trasy popri nádherných vodopádoch. Takže únava predsa len nastala a medvedíkom sa podarilo aspoň čiastočne zrelaxovať pri českom pive, grilovanej krkovičke a tuzemáku z Božkova.

Nedeľňajšie ráno sa nápadne podobalo tomu sobotnému, ale medveďov čakala výzva prekonania rekordu vlaňajšieho splavu: asi 60% rovnakej trasy sa pokúsiť preplávať pri zhruba polmetra vyššom vodostave (189 cm ,t.j. 37 m3/s) bez pádu popri povestnej Diegovej skale a cez ZoliCardov skok s neúprosnou fackou. Naloďovali sme sa znovu pomerne neskoro o štvrť na dvanásť vo Fachwerku a plávali 19,6 km až k priehrade pri sútoku Salzy s Enssou. A neuveriteľné sa stalo skutočnosťou ... aj napriek zúfalej Cardovej snahe vyhodiť háčika Jožina z jeho sedanky v Barake, navzdory najvyššiemu Sloniemu rozkazu si pred ťažkým úsekom pod Schodami pokľaknúť ... Jožinov Superfestigeneoprenkleber účinkoval dokonale. Okolo pol štvtej sme splav ukončili síce s mokrými kožúškami, ale len od všadeprítomnych vlniek. Takže k Saganovmu trojnásobnému rekordu majstra sveta môžme aj neskromne pripočítať medvedí rekord bezplaveckého splavu krásneho toku Salzy.

Ako najbezočivejší pirátsky zlosyn som sa po pregrcanej noci a so zvyškovými 9‰ krvi v Travarici vybral na najdivokejší tok, na ktorí skúsení a ostrieľaní morskí vlci si radšej do batožiny pribalili aj korčule, lebo sa práve v tú osudnú sobotu spikli všetky prírodné živly, popreli všetky fyzikálne zákony a vytvorili tak na takejto inak pokojnej oáze slastného odpočinku podmienky nezlučiteľné so životom. Ale nakoľko moja myseľ bola dostatočne otupená kombináciou rôznych typov odpornej korhelice a iných toxických látok, odvážil som sa vkročiť do mrazivých vôd Hrona v miestach, ktoré už počas hrdinného Slovenského Národného povstania zočili mnoho ľudských pochabostí. A na tento nerozumný a absolútne neospravedlniteľný krok som do najvratkejšieho a najderavejšieho plavidla, ktoré nenásytní obchodníci s ľudským mäsom používajú na likvidáciu migrujúcich zúfalcov z Afriky a Blízkeho východu zákerne pripútal nevinnú devu a jej najmilšieho štvornohého miláčika, veľmi dobre si uvedomujúc, aký panicky strach v nich vyvoláva čo i len pohľad na vodu.

Na pomerne dĺho plánovanú akciu na rieku Salza v Rakúskych Alpách sme nakoniec vyrazili z Bratislavy v piatok 09.09.2016 o 14:00 hod. po necelých 300km, sme sa ešte zastavili v Gams bei Hieflau aby sme si pozreli Nothklamm. Zaujímavý je najmä mlyn na výrobu gulí "Steinkugelmuhle". A večer sme už grilovali v kempe "Mooswirt". Janka, Zoli a Jarda ešte počkali na skupinu z ČR, krorí dorazili do kempu až po 23:00 hod. Ráno sme sa zobudili do krásneho slnečného rána. Odviezli sme sa na štart splavu rieky Salza. Nafúkali sme baraky, obliekli sme neoprény, nafasovali sme prilby a po krátkej inštruktáži sme vyrazili. Splav sme začínali niekde pri Reiterreith(je to prvé nástupné miesto za Wildalpenom,). Prvé tažšie úseky, kde sme sa vykúpali po prvý krát, boli na slalomke vo Wildalpene (Campingplatz Wildalpen). Prvú prestávku sme si dali okolo obeda na Fachwerk (sútok Salzy s Lassingom). Tu sme si pretiahli stuhnuté svalstvo, trochu sme popresušovali zmoknuté oblečenie a svorne v medvedej svorke sme sa podelili o jedno Salzou chladené pivko.

Potrebovali sme trocha natrénovať na Salzu a tiež pozdvihnúť si sebavedomie vodáka na rýchlu vodu. V Piatok sme to doplánovali a v Sobotu 20.Augusta leta pane 2016 ráno o 10:00 hod. sme prišli do Tomášova okúsiť tentokrát mútne vody Malého Dunaja. Ani som neveril že len pár km od rušného mesta Bratislava existuje niečo také krásne a divoké ako je Malý Dunaj so všetkými jeho zakutiami. V Tomášove, za mostom na Novú Dedinku sme trpezlivo čakali na lode. O 11:30 sme konečne vyrazili. Tentokrát sme zvolili plastové kanoe Vydra v kuloároch vodákov zvane tiež Tydra. Nebudeme predsa kanoe vykať. Vedúce kanoe obsadili Janka a Jarda, dvojku viedli J&J a tretiu loď obsadili plavčíci Lienka a Matej. Spustili sme lode na vodu a svižne pomaly sme vyrazili dolu po Dunaji. To sme ešte netušili, že najbližšia občerstvovacia stanica bude až v Eliášovciach, čo je tak za 3 a pol hodiny. Ešte šťastie, že po Malom Dunaji plávali aj lode s občerstvením, o ktoré sa, boli ochotní švárni chlapci podeliť. Aj takto im dodatočne ďakujeme, že zmočili naše smädné krky. Prvú zastávku sme teda absolvovali niekde v neznámom teréne, kde sme pojedli Lienkine zásoby zdravej výživy a zapili sme to dúškom čistej vody a nejakej slivovice.

Prvá skupina vyrážala na vodácky víkend už v Piatok 29.7.2016 ráno, tak aby pripravila pôdu pre tých čo museli ešte pracovať. Na penzión Roal v Spišskej Starej Vsi sme dorazili neskoro večer. Našťastie kamaráti už zakúrili a ugrilovali nejaké klobásky. Mńam mňam. Skoro ráno po perfektných raňajkách sme vyrazili na Dunajec. Rozložili sme sa neďaleko Lysej nad Dunajcom. Nafúkali sme gumáky zvané Baraka, a začala príprava na prvé spustenie na divokú vodu Dunajca. Prvý to išiel skúsiť maco Carda na naozajstnom plastovom kajaku. Dodo vytiahol foťák, aby zdokumentoval túto vzácnu chvíľu. No keď Carda začal robiť prvého polovičného eskimaka, srandy bolo aj aj jaj až dosť. Nevedeli sme ako ďalej ale Jarda Carda si plnil svoj detský sen, takže poďme ho na vodu. Asi po 100m sa však chcel zbaviť tela a aj kajaku. Vylovili sme kajak a Cardu a oboch sme naložili na zostávajúce tri baraky. Na hornom toku Dunajca sme si nacvičili pristávanie v protiprúde či vo vracaku. Teda, nie že by sme boli predtým pili, ale vracak je vlastne kľudnejšia hladina mimo hlavnej prúdnice. Prvú zastávku sme absolvovali pred zrakmi početného diváckeho publika v prístavisku Červený Kameň.